Hodnotíme sezónu 2010/2011 s trénerom L.Kokešom
Je čas hodnotení a preto sme sa s trénerom Ladislavom Kokešom ml. pozreli do minulej sezóny a zhodnotili ju. Sám tréner priznáva, že to nebolo ideálne:
„S uplynulou sezónou nemôžeme byť spokojný, pretože sme skončili na predposlednej vypadávajúcej priečke“,
začal svoje hodnotenie tréner. Príčin, prečo je to tak, je viacero. Pri porovnaní jesene a jari sa ukazuje priepastný rozdiel. Zatiaľ, čo sme na jeseň získali 17 bodov, na jar to bolo len chudobných osem.
„Jarná časť bola doslova katastrofálna, čo sa týka hlavne výsledkov“,
pokračuje tréner mužstva. Pritom to zo začiatku nevyzeralo ani zle.
„Začiatok vyzeral celkom dobre, mali sme natrénované po kvalitnej zimnej príprave a prvých päť kôl zniesla naša hra kritériá 4.ligy. Potom však prišiel na mužstvo útlm, začali sa kopiť zranenia, prestalo sa trénovať v takom počte ako v predchádzajúcich mesiacoch, čo bolo zavinené hlavne tými zraneniami, ale aj pracovnými povinnosťami“
,vymenováva príčiny zlých výsledkov najmä v druhej polovici. Najmä ten počet zranených hráčov je zarážajúci! Mužstvo nebolo kompatibilné, každý zápas hralo iná zostava. Toľko zranených si pamätá len málokto a pri takom úzkom kádri sa to prejaví o to viac.
„Tie zranenia boli našou nočnou morou, veď boli zápasy, v ktorých sme sa museli zaobísť aj bez ôsmich hráčov, ktorí mali zdravotné problémy, čo by bola silná káva aj pre oveľa kvalitnejšie mužstvá ako to naše...“
, pritakáva mladý kouč. No a prestalo to ísť, prišiel jeden, dva zlé výsledky a s mužstvom to išlo dolu vodou. Ponárali sme sa nižšie a nižšie a psychika hráčov išla podobným smerom. Rovnako to videl aj Laci:
„S pribúdajúcimi kolami narastal samozrejme aj tlak na hráčov, keďže v každom zápase sme museli vyhrať. Naša hra bola nervózna a nesúrodá, chlapci boli veľmi vyčerpaní, hlavne psychicky boli na záver veľmi unavení, čo bolo vidieť na našej hre, nedokázali sme premeniť ani tie najčistejšie šance, čo je presne výsledok únavy a nalomenej psychiky hráčov.“
Predsa sa však našli zápasy, v ktorých sme nesklamali.
„Spokojný môžem byť snáď len so zápasmi s Okoličnou, Šahami, Levicami, vonku s Vionom, polčas v Šuranoch, čo je málo.“
Pri pozitívach ešte chvíľu ostaňme. Našli sme spolu s trénerom aj tie.
„Potešili ma mladí hráči svojim prístupom k tréningom a trpezlivosťou! Ďalej si veľké absolutórium zaslúžia hráči, ktorí nastupovali so sebazaprením a nebolo ich málo, keďže si každý hráč uvedomoval vážnosť situácie. Spomeniem len Jožka Šípku, ktorý aj napriek vážnym zdravotným problémom s chrbticou odohral skoro celu jar a patril k najlepším bojovníkom v našom mužstve. Zaslúži si absolutórium, pretože takéhoto obetavého hráča stretnete málokedy a chcel by ho mať v mužstve každý tréner. Podobný prípad je Ľubo Kollár, ktorý tiež nastupoval so sebazaprením, a hral aj napriek veľkým bolestiam. Ale ako som už vravel, bolo nás viacej, ktorí sme hrali napriek zraneniam!“
Veru tak, mladí chlapci robili radosť, niektorí sa dostali aj do základnej zostavy a nesklamali. Je to budúcnosť, na ktorej sa dá zakladať. Túto filozofiu razí KFC TIBI už dlhšie a teraz sa zbiera ovocie, veď v základnej jedenástke nastupovalo vždy minimálne osem domácich! Situácia so srdciarmi je obdobná, KFC TIBI je v podstate rodinný klub a hráči hrajú z lásky k nemu a nie pre peniaze. Buďme radi, že to takto je a buďme radi, že máme takýchto hráčov, ktorí častokrát nastúpia aj napriek zraneniam, aby len pomohli spoluhráčom. Bohužiaľ, v mužstve boli aj opačné extrémy, aj pri nich sa zastavil slovom tréner:
„Úplne opačný príklad je Ivan Bilo, ktorý sklamal na plnej čiare.
Začnem od zimnej prípravy, v ktorej absolvoval necelých 30% tréningov. Celú jar bol v hernej kríze, čo sa však môže prihodiť každému futbalistovi, on však nemal záujem sa z nej dostať. Ak aj prišiel na tréning, trénoval na pol plynu a stále mal nejakú výhovorku. Samozrejme sa to ukázalo v zápasoch, v ktorých ak bol na ihrisku, akoby sme boli o jedného menej, nebol ochotný behať a bojovať a tak sa snažiť pomôcť mužstvu a sebe dostať sa z útlmu. Naopak, znervóznil ešte viac mužstvo, chlapci boli viackrát znechutení z jeho predstavenia... Toto sa už nemôže opakovať, pretože to opäť nedopadne dobre!“
S trénerom sme sa pozreli aj na štvrtú ligu, na jej úroveň, kvalitu a jednotlivé mužstvá.
„Úroveň štvrtej ligy JV bola dobrá, vyčnievali Neded, Levice a Komárno a u nás sa predstavili najkrajším futbalom V.Lovce. Ostatné mužstvá boli plus-mínus na rovnakej úrovni, ale rozhodovala herná pohoda, ktorá prichádzala s nahranými bodmi u jednotlivých mužstiev.“
Nedá sa nesúhlasiť, spomínané tri mužstvá boli asi najkvalitnejšie v súťaži. Pri pohľade na ich kádre sa ani niet čomu diviť, množstvo bývalých ligistov skombinované s hráčmi majúcimi skúsenosti aj z vyšších súťaží musí niečo vedieť. Druhá skupina sú mužstvá hrajúce o pokojný stred tabuľky. Tam veľké rozdiely nie sú, každý môže vyhrať s každým. A posledná skupina boli mužstvá, ktoré hrali o záchranu. Sem bohužiaľ musíme zaradiť aj naše mužstvo. Pri troche šťastia to mohlo dopadnúť aj lepšie ako 15. miesto, veď mužstvá ako Sládkovičovo, Šahy, Vrakúň boli v podstate na rovnakej úrovni ako my. Ako však spomenul Ladislav Kokeš, vyšiel im jeden – dva zápasy lepšie ako nám a to rozhodlo o ich lepšom postavení v tabuľke. Verme, že v budúcej sezóne sa toto umiestnenie opakovať nebude.
. „Dúfam, že sa z tejto zbabranej sezóny poučíme všetci a keďže sme dostali akoby zázrakom druhu šancu, tak s ňou nebudeme hazardovať!“
, uzatvára debatu Laci s pevným a optimistickým presvedčením. Verme mu, verme mužstvu!
Pri pozitívach ešte chvíľu ostaňme. Našli sme spolu s trénerom aj tie.
„Potešili ma mladí hráči svojim prístupom k tréningom a trpezlivosťou! Ďalej si veľké absolutórium zaslúžia hráči, ktorí nastupovali so sebazaprením a nebolo ich málo, keďže si každý hráč uvedomoval vážnosť situácie. Spomeniem len Jožka Šípku, ktorý aj napriek vážnym zdravotným problémom s chrbticou odohral skoro celu jar a patril k najlepším bojovníkom v našom mužstve. Zaslúži si absolutórium, pretože takéhoto obetavého hráča stretnete málokedy a chcel by ho mať v mužstve každý tréner. Podobný prípad je Ľubo Kollár, ktorý tiež nastupoval so sebazaprením, a hral aj napriek veľkým bolestiam. Ale ako som už vravel, bolo nás viacej, ktorí sme hrali napriek zraneniam!“
Veru tak, mladí chlapci robili radosť, niektorí sa dostali aj do základnej zostavy a nesklamali. Je to budúcnosť, na ktorej sa dá zakladať. Túto filozofiu razí KFC TIBI už dlhšie a teraz sa zbiera ovocie, veď v základnej jedenástke nastupovalo vždy minimálne osem domácich! Situácia so srdciarmi je obdobná, KFC TIBI je v podstate rodinný klub a hráči hrajú z lásky k nemu a nie pre peniaze. Buďme radi, že to takto je a buďme radi, že máme takýchto hráčov, ktorí častokrát nastúpia aj napriek zraneniam, aby len pomohli spoluhráčom. Bohužiaľ, v mužstve boli aj opačné extrémy, aj pri nich sa zastavil slovom tréner:
„Úplne opačný príklad je Ivan Bilo, ktorý sklamal na plnej čiare.
Začnem od zimnej prípravy, v ktorej absolvoval necelých 30% tréningov. Celú jar bol v hernej kríze, čo sa však môže prihodiť každému futbalistovi, on však nemal záujem sa z nej dostať. Ak aj prišiel na tréning, trénoval na pol plynu a stále mal nejakú výhovorku. Samozrejme sa to ukázalo v zápasoch, v ktorých ak bol na ihrisku, akoby sme boli o jedného menej, nebol ochotný behať a bojovať a tak sa snažiť pomôcť mužstvu a sebe dostať sa z útlmu. Naopak, znervóznil ešte viac mužstvo, chlapci boli viackrát znechutení z jeho predstavenia... Toto sa už nemôže opakovať, pretože to opäť nedopadne dobre!“
S trénerom sme sa pozreli aj na štvrtú ligu, na jej úroveň, kvalitu a jednotlivé mužstvá.
„Úroveň štvrtej ligy JV bola dobrá, vyčnievali Neded, Levice a Komárno a u nás sa predstavili najkrajším futbalom V.Lovce. Ostatné mužstvá boli plus-mínus na rovnakej úrovni, ale rozhodovala herná pohoda, ktorá prichádzala s nahranými bodmi u jednotlivých mužstiev.“
Nedá sa nesúhlasiť, spomínané tri mužstvá boli asi najkvalitnejšie v súťaži. Pri pohľade na ich kádre sa ani niet čomu diviť, množstvo bývalých ligistov skombinované s hráčmi majúcimi skúsenosti aj z vyšších súťaží musí niečo vedieť. Druhá skupina sú mužstvá hrajúce o pokojný stred tabuľky. Tam veľké rozdiely nie sú, každý môže vyhrať s každým. A posledná skupina boli mužstvá, ktoré hrali o záchranu. Sem bohužiaľ musíme zaradiť aj naše mužstvo. Pri troche šťastia to mohlo dopadnúť aj lepšie ako 15. miesto, veď mužstvá ako Sládkovičovo, Šahy, Vrakúň boli v podstate na rovnakej úrovni ako my. Ako však spomenul Ladislav Kokeš, vyšiel im jeden – dva zápasy lepšie ako nám a to rozhodlo o ich lepšom postavení v tabuľke. Verme, že v budúcej sezóne sa toto umiestnenie opakovať nebude.
. „Dúfam, že sa z tejto zbabranej sezóny poučíme všetci a keďže sme dostali akoby zázrakom druhu šancu, tak s ňou nebudeme hazardovať!“
, uzatvára debatu Laci s pevným a optimistickým presvedčením. Verme mu, verme mužstvu!
autor článku: Mgr. Ladislav Odráška
